Trvalo mi dlho, než som sa odhodlal, ale tá doba musela prísť. Protestujem! A keby len to, ja protestujem kategoricky. Ako je možná takáto krivda voči mojej osobe. Prečo iní môžu všetko a ja... ja nemôžem nič. Ako je možné, že svet je voči mojej osobe taký nespravodlivý. Takto to už jednoducho ďalej nepôjde. Veď aj ja by som chcel byť obyčajný, bežný, priemerný občan – člen spoločnosti so všetkými neresťami, ktoré ku tomuto postaveniu patria. Lenže, kým ostatní môžu s kľudnou dušou robiť všetky úžasné veci: môžu klamať, podvádzať, kradnúť v drobnom a tí šťastnejší aj vo veľkom, ja môžem figu borovú. Vysí nado mnou totižto kliatba. Neviem, možno je to len preto, lebo prikladám význam takýmto veciam a ostatní si ich nevšímajú. Ale je to vôbec možné? Dajú sa prehliadať všetky tresty a nešťastia, ktoré na mňa nejaká vyššia moc zvrchu uvalí pri každom mojom, čo i len minimálnom prehrešku? Veď uznajte sami:

Vezmem z práce tri čisté hárky papiera a štyri špendlíky a keď vychádzam na ulicu pošmyknem sa na čisto napadanom snehu a skončím so zlomenou rukou v sádrovni.

Strčím si tajne v Tescu do vrecka lízatko a s pocitom zadosťučinenia, že som ušetril dve päťdesiat zístím, že mi na parkovisku ukradli z auta rádio.

Oklamem ženu, že som musel zostať dlhšie v práci kvôli výkazom a zatiaľ pozerám v krčme s kamarátmi futbal a na druhý deň už má v nákupe pribalený tehotenský test.

O vtákoch všetkého druhu ani nehovorím. So škodoradosťou vykrikujú:

“Zase klamal, krá krá a má nové sako, hrkú hrkú... Ide na dôležité stretnutie, krá krá. Šup ho tam.”

No uznajte, dá sa takto žiť? Nedá. Hovorím vám nedá. Ale po dlhých rokoch som predsa len prišiel na úspešný spôsob, ako sa mojim trampotám vyhnúť. Povedal som si:

“Na toto treba ísť, starý môj, jednoducho vedecky.”

A jeden spôsob som našiel. Vlastne spôsob si našiel mňa. Za každý malý prehrešok treba vykonať dobrý skutok. Včera ma, napríklad, šéf vyslal na služobnú cestu do Maďarska. Samozrejme, ušetril som nejaký ten litrík nafty, ktorú som prelial do mojej súkromnej bandasky. Nuž, kradnúť sa nepatrí, ale tento hriech bol vykompenzovaný jedným dobrým skutkom, priniesol som mu kilo červenej papriky a dve štangle konskej salámy. Bolo že to radosti. Hlavne deti ujúkali radosťou. Vraj ešte nikdy nevideli koňa. Tvrdí on. Taký bol šťastný očká mu svietili, no a mne... mne sa včera, ani dnes vôbec, ale vôbec nič nestalo. Takto posmelený som sa odhodlal na ďalší pokus. Žena mi zakázala sadať za počítač. Tvrdí, že som tej prekliatej mašinke úplne prepadol a mám už len kúsok ku závislosti. Ale uznajte, veď je to hlúposť. Ako môže byť niekto závislý na počítači. Na alkohole, drogách, káve, čokoláde a neviem čom inom to áno, ale na počítači? Ja môžem byť bez neho aj... aj pár minút... A vôbec nie som závislý. Tak či onak, ako ste si istotne všimli, tento sľub som nesplnil, ergo som klamal. Môj dnešný malý prehrešok, drobnučké klamstvo, vykompenzujem skvelou večerou. Pečeným kuriatkom. Pred hodinou... Vlastne už pred hodinou a pol (ako ten čas letí) som dal predhriať plynovú rúru a čochvíľu sa do toho pustím. He he!!! To je hlavička. Na takýto skvelý plán môže prísť iba chlap. A od teraz mi začne úplne nový život. Počkať... U suseda práve zazvonil poštár. Poštár zvoní vždy dvakrát. Ja čakám tiež zásielku, ktorú som si predvčerom objednal cez Ebay. O chvíľu by mal zazvoniť aj u náááááááááááááááááááááááá...

P.S.

Po mesiaci som konečne doma z nemocnice. Poučený a presvedčený a hlavne osvietený, už definitívne viem, že nečestnosti konať je nehodno. A po tejto mojej skúsenosti čestne prehlasujem, že od dnešného dátumu už nekradnem nepodvádzam a keby som sa nebál toho, že ma zajtra postihne nejaká nechutnosť poviem aj neklamem...

-tompo-