Prečo som začal miništrovať práve ja ?
Čo ma k tomu viedlo ?
Čo sa stalo po mojom vstupe do spoločenstva ?
.... odpoveď na tieto ale aj iné otázky nájdete práve v tomto svedectve !

Život je náhoda !

V ľudskom živote je veľa pekných a príjemných vecí.
Čoraz častejšie počúvam v sakristií ako tí mladší hovoria :
- Ja už na to kašlem, prestanem miništrovať.
Každý z nás mal určitý dôvod keď vstupoval do tohto spoločenstva. Preto ma dokážu naštvať tí, pre ktorých sa niečo robí, venuje sa im čas a oni sa na svojho učiteľa alebo animátora vykašlú. Ja som sa na začiatku prípravky pýtal, či chcú moji zverenci slúžiť Bohu. Celá miestnosť utíchla a potom sa ozvalo jedno nesmelé ÁNO. To áno ma povzbudilo, ale čo čert nechcel, po pár stretnutiach na to začali prípravkári kašlať. Tak som sa rozhodol im dávať napomenutia a po čase som bol nútený pár z nich vyhodiť, kvôli ich prístupu ku mne a k učeniu. Tak nakoniec mi prípravku úspešne z trinástich dokončili len menej ako piati . Ja som rád, menej je niekedy viac. Skúšanie mal každý iné. Niekto písal test, iný mal ústne skúšky.
Ale predsa som rád, že prišla nová krv, tá stará bola dobrá ale zmena nezaškodí. Ale čo už, BOHOSLUŽBU STARODÁVNU, NAHRAĎ NOVÁ VZNEŠENÁ !

Na začiatok by som rád povedal, nechcem sa chváliť  ale ja som už s kostolom zviazaný od malička, narodil som sa 17.01.1993 v jednu zasneženú nedeľu, kedy sa slávi spomienka na sv. Antona pustovníka, hlavného patróna kostola a pokrstený som bol 30.01.1993 pred sviatkom jedného z najvýznamnejších miništrantských patrónov. Ale to som pred vstupom do spoločenstva ani nevedel.
Ako som už spomenul v nadpise, Život je náhoda, a preto som vlastne aj tu teraz ja.
V roku 2002 my zomrel krstný otec, bolo to presne na dušičky. Kostol som pred jeho smrťou ani nevidel, nebol som nútený doňho chodiť tak som doňho nechodil. O rok neskôr bola zaňho výročná sv. omša. Počul som, že po omši bude nábor prípravkarov. Tak som si povedal, že to skúsim, lebo tam boli dvaja moji bratranci tak som si myslel, a však aspoň sranda bude. No ale po čase to sranda nebola, pár „ príkladných a svätých “ ma odsudzovalo a hovorili, že mi to dlho nevydrží. No ale o pár mesiacov odišli tí, ktorí mnou opovrhovali a ostalo len hŕstka Verných Miništrantov. A medzi nimi som bol bohužiaľ, alebo našťastie aj ja. Po roku som sa stal aj predsedom jednej skupinky, ani neviem ako ale bol som predseda. Tak to šlo z roka na rok, každým rokom som dostával ťažšie úlohy a samozrejme s tým prišli aj povinnosti. Medzi moje najvýznamnejšie pocty patrí to, že som bol na birmovke pri knihe. Možno keby tam boli iný, starší, tak by šli oni, ale kaplán chcel aby som išiel ja ku knihe, lebo mám viac odchodené a viem sa pohybovať lepšie, no a ja som túto službu prijal s radosťou. Každá úloha nesie plusy aj mínusy. Povzbudzujem vás preto, aby ste neprestali s niečím keď vás niekto odsúva alebo vami opovrhuje, lebo ho môžete aj vy raz tromfnúť.
Neviem či sa to hodí na túto stránku, ale myslím si, že vyjadrenie pocitov sa môže brať ako blog.

V službe