Kazdy ma svoj styl hudby. Ci sa podla neho obliekame, ci nie, sme stale mu verni.

Ked rano idem po ulici do skoly, vidim skupinku pofajciavajucich pukacov, ktori sa na niecom smeju. O meter dalej vidim siroke gate drziace na neviem com, rovny silt a chodzu: ,,ja som hip-hoper, kto je viac?!" . Musim priznat, ze takychto ludi velmi nemam v laske, ale poznam aj vynimky, a su to velmi dobry kamarati.

Diskusie o tom, ktorý hudobný žáner je lepší sa vedú už dlhý čas a neraz vyústia do nezhôd a rozporov, často hip-hoperi nadávajú na metalistov a naopak, každý si vraví svoje a nepočúva toho druhého, a vraj že hudba spája.... Preto sa budem snažiť podať vám prezentáciu týchto dvoch štýlov tak, aby ste si spravili vlastný názor no určite vydedukujete z tohto textu aj môj individuálny názor. V každom prípade, ustavične ostane jedna strana vyznávajúca svoju hudbu nepochopená tou druhou.

Začnem hip – hopom. Prívrženci tohto hudobného žánru, ktorí sa vyskytujú aj v mojom okolí, majú dosť často spustené nohavice, tričko po kolená a tvária sa ako majstri sveta, veď oni sú predsa hip hop a kto je viac? Ich obľúbenci si nedávajú servítky pred ústa a v skladbách urážajú všetkých a všetko okolo seba prostredníctvom vulgárnych a hlúpych nadávok. A s rozvojom hip hop sa nanešťastie rozvíja aj mariuhana. Ťažko hiphoper pochopí, aký duševný orgazmus prežívam, keď vidím bubenníka ako bije po bicích, ako mu lietajú ruky, ako gitaristi hladkajú struny gitár a s neuveriteľnou rýchlosťou menia akordy. Ako niekto kto nedržal gitaru v ruke, nepochopí ,že sa na ňu nedá naučiť hrať za 5 minút, ale že sú to týždne a mesiace driny. Pre nich bude metal stále búchanie a škriekanie bez melódie.

Nevravím, že všetok hip hop je zlý, ale dávam prednosť gitarovým a bubnovým sólam, ako podmazu, ktorý je spravený na počítači, bez nejakého výraznejšieho zásahu ľudských rúk a rýmom, ktoré urážajú človeka ako jedinca alebo priamo celú spoločnosť.