Aby som sa dostal k samotným Slovanom, musím najprv spomenúť veľké sťahovanie národov, ktoré podnietilo okrem iných aj slovanské kmene k posunu zo svojej pôvodnej vlasti v Podneprí. Za počiatok veľkého sťahovania národov je považovaný vpád kočovných Hunov do juhoruských oblastí okolo roku 375 n.l. Huni rozvrátili prekvitajúcu ríšu Ghótov a donútili ich ustúpiť ďaleko na západ až do rímskej Pannónie a sami postúpili do Potisia a Podunajska. Odtiaľ potom podnikali nájazdy a výpravy na západ. Hunské panstvo v strednej Európe trvalo len do smrti ich obávaného vodcu. Po Attilovej smrti roku 453 bolo rozbité germánskymi kmeňmi a na jeho troskách vyrástla nová Ghótská ríša.Ale už roku 488 n.l. odtiahli Ghóti do Talianska a podunajsko začali obsadzovať Langobardi prichádzajúci zo severného Pomohania. Lenže tí pod tlakom Avarov roku 568 n.l. sami ustúpili do severného Talianska,kde potom na viac jako 200 rokov založili novú ríšu. Po nich nesie meno územia dnešnej Lombardie. Príchod Avarov a s tým súvisejúci odchod Langobardov je považovaný za ukončenie veľkého sťahovania národov.

Všetky rozsiahlejšie zmeny v dvoch storočiach sťahovania národov sa bezprostredne dotýkali vačšiny územia dnešného južného a západneho Slovenska. Slovanská kolonizácia strednej a juhovýchodnej Európy bola jedným z hlavných a trvalejších výsledkov vlastného sťahovania národov. Z povodnej pravlasti sa slovanské kmene ojedinele presúvali už behom 4. a 5. storočia, ale skutočne rozsiahle sťahovanie možme datovať až od polovice 6. storočia. Slovania nepochybne neprichádzali do úplne vyľudnených oblastí. Možme predpokladať, že povodné germánske obyvateľstvo splynulo so slovanským a podieľalo sa na vytváraní hmotnej kultúry slovanov, ako o tom svedčia zďaleka nie ojedilé spoločné germánsko-slovanské nálezy. Vačšina germánskych kmeňov, vrátane tých na slovenskom území , žila v bezprostrednej blízkosti antického Ríma. Germáni tak mohli priamo ťražiť z plodov antickej civilizácie. Slovania sa s týmto dedičstvom stretávali už len sprostredkovane a vo veľmi oslabenej podobe až po zániku Rímskej ríše. Táto skutočnosť sa premietla v rozdielnom sposobe života germánskych a slovanských kmenov. Prenikanie Slovanov na nové územia iste nebolo idylickým predávanim skúseností, hoci o nejakých velkých bojoch nemáme žiadne správy. Slovanská invázia bola na svoju dobu veľmi rýchla a pomerne rozsiahla, lebo už na prelome 6. a 7. storočia sa hranice ich postupu ustálili na línii od ústia Labe cez Salzburg až do okolia Terstu na jadranskom pobreží. O životnom sposobe starých Slovanov si možeme len ťažko spravit presnejšiu predstavu,pretože písomné pramene chýbajú prakticky úplne a rozsiahle archeologické výskumy doposiaľ niesu úplne vyhodnotené. Možeme len predpokladať pomerne vyspelé poľnohospodárstvo, ale menej rozvinutú remeselnú výrobu, s takmer výlučne miestnym uplatnením. Majetkové a sociálne rozdiely boli v tej dobe pomerne nízke-ako to dokazujú nálezy v sústave hradísk. Zretelne sa prehlbovali až v 8. storočí. Zo sposobu pochovávania mŕtvych(žiarove hroby-spaľovanie mŕtvol) a niektorých ďalších súvislostí možeme predpokladať, že slovanské kmene na slovenskom území zostávali ešte počas celého 8. storočia nedoknuté kresťanstvom a svoj duchovný život odvodzovali z pohanských tradícií a zviklostí.

Približnú predstavu o živote starých Slovanov si možme utvoriť podľa zápisu prvého českého kronikára Kosmasa(12. st.), ktorý s výčitkou voči svojim súčasníkom opísal „Zlatý vek” takto: „Upadl by však v hrubou nelibost,kdo by se pokusil našim nynějším lidem libujícim si v pravém opaku,podrobně líčiti,jakých byli mravů, jak poctivých,jak byli prostí a ku podivu ušlechtilí tehdejší lidé. Jak byli mezi sebou věrní a jeden k druhému milosrdní, jak byli též mírní, sřídmí a zdrželiví. Proto se o tom nezmiňujeme a chceme jen něco málo, ele poctivého povědeti o tom,jaký byl onen první věk.Byl přešťastný,spokojený se skromnými výdaji a nenadýmajíci se hrdou pýchou.Darů bohyně Cerery a Bakchuse neznali, protože jich nebylo. K večeřím požívali žaludú nebo zvěřiny. Nezkalené prameny poskytovali zdravého nápoje. Jako sluneční záře nebo voda, tak i luhy a háje ano i manželství jim byla obecná. Neboť po spúsobu dobytka každou noc vyhledávali nové styky a s východem jitřenky přetrhávali svazek tří Grácii a železná pouta lásky. Kde koho zastihla noc, tam si lehl do trávy a v stínu košatého stromu spal sladkým spánkem. Neznali užitku vlny nebo lnu ani oděvu, v zimně užívali za šat koží z divoké zvěře nebo ovčích. Také nikdo neznal slovo „mé“, nýbrž po mníšskem zpúsobu, vše co mněli,na naše ústy, srdcem i skudkem prohlašovali. U chlévu nebylo závor ani nezavírali dveře před nuzným chodcem, poněvadž nebylo ani zlodějú ani loupežnikú ani nuzných. Žádný zločin nebyl u nich těžší než krádež a loupež. Žádných zbraní neznali, měli toliko šípy a to jen na sřílení zvěře.“ Kosmas síce vo svojom rozpravaní pokračuje ďalej, lenže tam sa už hlavným hrdinom stáva Praotec Čech. Ale to je už iný príbeh.

Ak sa odstanem k nejakej vierohodnej literatúre,tak budúci článok bude o Keltskom osídlení Slovenka.